Fantastická bilancia! Nie jednu, nie dve, nie tri, ale hneď štyri ocenenia z medzinárodného fotosalónu Fado 2022 si z portugalského Lisabonu odniesol (lepšie povedané, dostal) známy ružomberský fotograf Jaroslav Moravčík. Snímka „Pray“ v kategórii Open monochrome získala Zlatú medailu. V kategórii Príroda bola fotka Model fox in High Tatras ocenená bronzovou medailou, rovnaký úspech zožala snímka Dominika v kategórii Portrét. Za záber Good morning Ružomberok si vyslúžil J. Moravčík čestné uznanie.
Ani sa mu nesnívalo. „Určite som nečakal, že sa mi podarí uspieť v toľkých kategóriách,“ začína rozpitvávať svoje pocity z netradičného úspechu ružomberský fotograf. „Aj keď, vždy, keď posielam fotografie do súťaže, v kútiku duše verím, že by sa „niečo“ mohlo podariť. Ale, že to budú 4 ceny v 4 kategóriách, to sa mi ani nesnívalo.“
Pre Ružomberský hlas ďalej pripomenul, že nešlo pritom o žiadny lokálny salón fotografie, ale o podujatie pod patronátom Medzinárodnej fotografickej asociácie FIAP. Potešil ho aj fakt, že medzi akceptovanými fotografiami, teda takými, ktoré splnili prísne kritériá a boli odobrené porotou, bol jediný autor zo Slovenska.
„Pre mňa to znamená hlavne pocit zadosťučinenia za množstvo času, stráveného fotografovaním a následne pri počítači. A hlavne ma hreje pocit, že snáď to, čo robím, robím aj dobre,“ delí sa o svoje ďalšie pocity pre noviny vášho domova.
Príbeh víťazných záberov. Predstavme si spolu zábery, ktoré ho v Portugalsku preslávili, resp. mu priniesli spomínanú žatvu ocenení. „Prvou snímkou bola Model fox in High Tatras. Ide o záber známej líšky z okolia Rainerovej chaty. Bolo to v podstate náhodné stretnutie, aj keď sa tam líška objavuje veľmi často. V to chladné ráno, kedy vznikla snímka, bolo -14°C a vôbec som neočakával, že sa tam vyskytne. Je to jedna z mojich starších fotografií, pochádza z roku 2014.“
Snímka Dominika (kategória Portrét, bronzová medaila) vznikla v roku 2021 v jeho malom, provizórnom ateliéri, ktorý si zriadil v CO kryte v bytovke, kde žije. Zaujímavosťou podľa jeho slov je, že pomerne dlho hľadal modelku, ktorá bude ochotná dať sa spútať do reťazí.
Treťou fotografiou je Good morning Ružomberok. Pokračuje úspešný autor: „Ide o asi najstaršiu fotografiu, ktorú posielam na súťažné fotosalóny. Vznikla v roku 2011 a pre mňa je to v podstate bežný pohľad na východ slnka nad Ružomberkom. Odfotil som ju z balkóna mojich rodičov, teda z bytu na Riadku, kde som vyrastal.“
Záber Pray získal v Portugalsku zlatú medailu. Patrí medzi jeho najobľúbenejšie, a, ako priznáva sám J. Moravčík, má k nej najvrúcnejší vzťah, pretože ruky na fotografii, ktoré držia ruženec, patri mojej mame, hovorí. „Vznikla v roku 2017 a spolu s fotkou líšky vo Vysokých Tatrách medzi medzi moje najoceňovanejšie.“
Hlavne to chce vytrvalosť. Plány do najbližšieho obdobia sa v jeho prípade, celkom logicky, tiež spájajú s tým, v čom je dobrý – fotografovanie. „Určite by som sa chcel zúčastniť aj počas tohto roka na niekoľkých fotosalónoch. Prioritu majú domáce, ktoré sú pod patronátom FIAP. Napríklad dva ružomberské – Strom a Fotoforum, ale napríklad aj dva bardejovské. Možno aj niekoľko zahraničných v krajinách, v ktorých som sa ešte podobných salónov nezúčastnil. Rád totiž cestujem, aj keď v tomto prípade len takou súťažnou formou,“ prezrádza pre RH.
Byť fotografom môže byť hocikto. Naozaj? Môže? A ak áno, čo k tomu potrebuje? Opätovne odpovedá Jaroslav Moravčík: „Určite vytrvalosť. Schopnosť nevzdávať sa. Napríklad, ja som začal fotiť v roku 2010, a stále mám pocit, že je sa čo učiť. Rozhodne je práve vytrvalosť najdôležitejšou vlastnosťou, ktorú by mal dobrý fotograf mať.“
Tento ružomberský autor už má, napriek svojmu relatívne mladému veku, na konte množstvo ocenení. Pôvodne sme chceli ich zoznam uverejniť pri tomto príspevku, ale je ich toľko, žeby zabrali zrejme celú novinovú stranu.
Vystavoval na takmer 20 výstavách, jeho fotografie majú medzi odbornou verejnosťou cveng, ako autora ho poznajú aj ďaleko za hranicami Slovenska. Na konte má niekoľko zlatých medailí z uznávaných fotosalónov, a to – znovu sa budeme opakovať – nielen u nás, ale aj v zahraničí.
Na záver sme sa opýtali, aké je podľa neho tajomstvo dobrej fotografie. A keďže chceme názor J. Moravčíka na túto tému prezentovať čo najautentickejšie, ponechávame jeho odpoveď v plnom znení.
„Na to sa ťažko odpovedá, fotografia by mala určite diváka zaujať. Či už príbehom, ktorý za fotografiou je, prípadne scénou, ktorú zachytáva. V súčasnej dobe vzniká veľké množstvo fotografií na sociálnych sieťach. Fotí prakticky každý. Len málo z týchto fotografií však má čo „povedať“ a sú minimálne pre mňa obsahovo prázdne.“
Byť doma prorokom... Hovorí sa, že doma nikto nie je prorokom. Ale, sú aj výnimky. A Jaroslav Moravčík určite medzi ne patrí. Jemu nie je čo závidieť, na jeho úspechy by sme mali byť hrdí. Pretože okrem toho, že očividne (doslova) má talent na kvalitnú fotografiu, robí ňou aj ukážkovo dobré meno Ružomberku, regiónu Liptova, a Slovensku všeobecne. Veď aj táto jeho „portugalská žatva“ je toho priamym a nespochybniteľným dôkazom.
Gratulujeme. A len tak ďalej!
