O čom inom môže byť úvodník tohto čísla, ak nie o plavárni? Téma zastavenia jej výstavby rezonuje v ružomberskej verejnosti tak výrazne a takým zásadným spôsobom, že by bolo zbabelé písať tieto riadky o niečom inom.
Faktom je, že minulý pondelok bola výstavba dlho a túžobne očakávanej novej mestskej plavárne pri zimnom štadióne zastavená. Osem rokov, odkedy padlo prvotné rozhodnutie, že v našom meste sa po takmer 50 rokoch postaví nová plaváreň, čakala verejnosť na to, kedy sa konečne začne s prácami.
Dočkala sa tesne pred minuloročnými voľbami. Po mnohých neúspešných pokusoch formou architektonickej súťaže, ktorá dokonca mala prívlastok medzinárodná. A potom po ďalšom naťahovaní času, určovaní smeru, formy, sa rozhodlo, že postavíme „petržalský projekt“, doplnený o mimoriadne pozoruhodnú atrakciu – potápačskú vežu.
Denno-denne chodím popri predmetnom pozemku už mnoho rokov. Od začiatku sledujem, čo a ako sa tam deje. So spokojnosťou vo vnútri som pozoroval, ako napreduje výstavba a tešil som sa, že každým dňom sa pomaly, ale isto blíži čas, kedy sa plaváreň postaví, dokončí, kedy začne slúžiť predovšetkým nám, Ružomberčanom.
Je takmer isté, že nasledujúce roky sa (dostavby) plavárne nedočkáme. Obrovské sklamanie z tohto konštatovania zavládlo nielen u mňa, ale najmä u Plaveckého oddielu Ružomberok, kde sa tešili, že prvý raz v histórii budú môcť organizovať preteky rôzneho druhu, ktoré doposiaľ nemohli.
Je momentálne, laicky povedané, úplne jedno, čia je to chyba, že výstavba zastala. Nie sme sudcovia, a nielen ja, ale ani redakcia sa nikdy nebude stavať do pozície sudcov. To môžu urobiť a určite urobia len na to určené štátne orgány.
Smutné však je, že na daný stav doplatí len obyčajný Ružomberčan. Verejnosť, ktorá sa na novú plaváreň mimoriadne tešila. Ľudia, ktorí s očakávaním dúfali, že konečne sa v našom meste podarí skutočne veľká vec.
Nádej síce zomiera posledná, ale dúfať v to, že sa tak udeje v relatívne krátkom čase, je skôr z kategórie sci-fi.
Bohužiaľ.
