V piatok 8. septembra sa ružomberská synagóga zaplnila ľuďmi, ktorí si prišli pripomenúť zverstvá na Židoch počas druhej svetovej vojny. A nielen to, pripomenuli si aj statočných ľudí, ktorí Židom pomáhali a ukrývali ich. Symbolický kamienok a plamienok sviečky tie hrôzy na chvíľu pripomenuli. No uvedomiť si, čo sa vtedy stalo, nie je jednoduché. Ťažko predstaviteľné.
Pokúsim sa vrátiť v histórii desiatky rokov späť a priblížiť niektoré skutočnosti, vymykajúce sa predstavivosti. Počas rokov Tisovho Slovenského štátu bolo „odsunutých“ približne 80 tisíc slovenských občanov židovského pôvodu. Týchto sa štát programovo zbavil i keď vedel, že idú v ústrety smrti. Uvádzané čísla mladým ľuďom veľa nenapovedia, i keď je jasné, že išlo o tisíce individuálnych ľudských tragických osudov.
Ružomberská synagóga nepatrí medzi veľké chrámy, miesto v týchto krásnych posvätných priestoroch nájde zhruba sto ľudí. A práve na takomto počte chcem priblížiť rozsah týchto ohavných činov.
Asi by si každý vedel predstaviť, že hneď vedľa našej synagógy stojí ďalšia s podobným počtom veriacich. Tí s bohatšou fantáziou by si azda vedeli predstaviť päť, či dokonca desať takýchto chrámov plných ľudí. Ak idem s číslami vyššie, nuž pri stovke synagóg mi moja fantázia zlyháva. To ale vôbec nie je koniec.
Predstava tisícky synagóg by asi zaplnila priestor od Ružomberka až kdesi za Žilinu. Tisíc synagóg plných Židov, ľudí so svojimi snami, túžbami a radosťami. Áno, toľko občanov poslal Slovenský štát na smrť a ešte za nich aj zaplatil. Hrozná predstava, nie vymyslená, ale tvrdo reálna. Skutočnosť, ktorá zostane škaredým vredom na tvári vtedajšej slovenskej spoločnosti.
Niekoľko z tých, čo mali šťastie, že sa nedostali do Osvienčimu, ale len do Terezína, boli moji kamaráti z detstva, päťročný Peter Klein či Tomi Poór. Chcem si ich teraz a tu pripomenúť ale spomenúť si aj na desaťtisíce tých, čo takéto šťastie nemali.
80 tisíc slovenských občanov je však len kvapka v mori. Spomienka na Osvienčim, Birkenau či Dachau, Majdanek a ďalšie krematóriá ma privádza k ďalšiemu porovnaniu. V týchto zariadeniach preletelo komínmi zhruba šesť miliónov ľudí, Slovákov, Rusov, Čechov, Židov....
Obrovské hŕby ľudského popola sa vŕšili blízko krematórií. To, že po oslobodení sa domáci obyvatelia v týchto obludných hromadách prehrabávali za vidinou zlata nijako neznižuje ohavnosť holokaustu.
Pokúsim sa aspoň trochu dnešným mladým ľuďom priblížiť rozsah týchto obludných zločinov. Pri kremácii všetky časti neživého tela oxidujú za vzniku oxidu uhličitého, vodného, siričitého, oxidov dusíka. Všetko sú to plynné látky. V popole ostáva len uhličitan vápenatý a horečnatý z kostí. Z dospelého človeka zostávajú po spálení 2–3 kilogramy popola.
Zo šiestich miliónov obetí tak dostávame neuveriteľné číslo dvanásť až osemnásť miliónov kilogramov, osemnásť tisíc ton ľudského popola. Ťažko uveriteľné a pochopiteľné. Ak by sme tento popol mali odviezť nákladným vlakom, tento desivý vlak by siahal z Ružomberka až do Mikuláša. Hrozná predstava, však.
Nezabúdajme na našich susedov, ktorí sa domov už nevrátili. Pamätajme, aby sa niečo podobné už nikdy nestalo!
