ROZHOVOR Peter Černák, Ivan Šenšel, Ján Pavlík. Mená ľudí, ktorí viedli mestskú spoločnosť Kultúrny dom Andreja Hlinku (KDAH). Od júla tohto roku k nim pribudlo nové meno – Radek Zdráhal. Manžel obľúbenej detskej lekárky v Ružomberku Zory Zdráhalovej, mimoriadne úspešný manažér, bývalý štátny tajomník českého Ministerstva kultúry. Je absolventom Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Pôsobil na viacerých vrcholových pozíciách v obchode či manažmente, založil Slovácku ZUŠ v Uherskom Hradišti, kde bol aj riaditeľom. Rovnako z pozície riaditeľa viedol Českú filharmóniu (2010-2011). Jednoznačným spôsobom uspel vo výberovom konaní na post riaditeľa KDAH, kde nastúpil od 1. júla 2023.
V rozsiahlom rozhovore, ktorý sme s novým šéfom KDAH urobili minulý týždeň, sa venoval nielen pracovnej oblasti, ale opýtali sme sa ho aj viacero otázok zo súkromia...
Začnime logicky, od začiatku vášho príchodu do našich končín. Kedy, ako a prečo sa stalo, že ste sa ocitli v Ružomberku?
„Je to jeden z najkrajších príbehov, ktoré som zažil. Bolo to v čase, keď som bol obchodným riaditeľom súkromnej spoločnosti Medingo. Na môj podnet sme založili dcérsku spoločnosť na Slovensku. Okrem iného sme sa zúčastňovali na lekárskych kongresoch. Zhodou okolností, jeden z prvých, na ktoré sme prišli, bol pediatrický kongres. Tam som sa stretol so svojou budúcou manželkou. Už v tej chvíli som vedel, že je to žena môjho života. Netrvalo dlho a odsťahoval som sa do Ružomberka.“
Čiže, evidentne to bola láska na prvý pohľad… Poďme však na ďalšiu otázku. Ako došlo k tomu, že ste sa rozhodli uchádzať sa o post riaditeľa Kultúrneho domu Andreja Hlinku v Ružomberku? Keď bolo zverejnené výberové konanie, váhali ste?
„Nie, vôbec. Viacerí ľudia v Ružomberku ma upozornili na skutočnosť, že bývalý riaditeľ KDAH bude končiť a zrejme bude vypísané výberové konanie. Vedel som to približne pol roka predtým. Bolo mi naznačené, či by som sa nechcel o tento post uchádzať. Dostal som, obrazne povedané, chrobáka do hlavy. V tom čase som totiž bol v úspešnej firme na dobrej pozícii, nemal som teda príliš veľa motivácie svoj život meniť, bol som spokojný. Vzhľadom k tomu, že kultúra je mi veľmi blízka a myslím si, že sa v nej viem solídne orientovať som sa s tou myšlienkou zahrával čoraz viac.“
Prerušíme vás – čo bolo teda povestným „bodom zlomu“, kedy ste sa rozhodli, že sa pokúsite uspieť a následne riadiť ružomberskú kultúru?
„Dôležitým faktom pre mňa bolo, aby moja predstava a stratégia riadenia kultúry v Ružomberku, bola vyhovujúcou pre mesto. Samozrejme, detaily a konkrétne plány by sa riešili až po prípadnom úspešnom výberovom konaní. Avšak, ak by vzájomná synergia s mestom nebola na patričnej úrovni, ak by sa naše pohľady na kultúru rozchádzali, určite by som tento post neprijal.“
Presuňme sa na samotné výberové konanie. Boli ste presvedčený, že vyhráte, alebo skôr ste to boli skúsiť, či vás vyberú?
„Nič ma neprekvapilo, bolo to korektné, v milej atmosfére. Nevedel som, ako to skončí, ale na základe mojich skúseností by som klamal, keby som tvrdil, že som sa necítil favoritom.“
Uspeli ste, stali ste sa riaditeľom KDAH. Po nástupe do funkcie ste urobili aj viaceré personálne zmeny, pričom sa s firmou rozlúčilo sedem zamestnancov. Bolo to nutné a potrebné?
„Nedošlo ani k jednej výpovedi, všetky pracovné pomery boli ukončené dohodou. Dôvody k ukončeniu pracovných pomerov boli racionálne, keďže došlo k organizačným zmenám na základe úsporných a optimalizačných opatrení. V drvivej väčšine prípadov to nebolo o samotných zamestnancoch, ich schopnostiach a kompetenciách, ale o tomto pragmatickom spôsobe riešenia a pohľade na chod spoločnosti. Len v prípade jedného zamestnanca sa k tomu pridalo mnoho profesijných pochybení. Ale aj v tomto prípade bol pracovný pomer ukončený dohodou.“
Jednou z noviniek, ktoré ste zaviedli a od januára spustíte, je abonentný cyklus. Diváci, ktorí si zakúpia tzv. abonentku, majú predplatených šesť unikátnych predstavení v prvom polroku 2024 vo Veľkej dvorane KDAH. Môžu si pritom vybrať konkrétne miesto v sále, ktoré majú vždy k dispozícii len pre seba. Kde ste na tento projekt, ktorý je novinkou nielen v Ružomberku, ale v rámci kultúrnych domov na celom Slovensku, zobrali inšpiráciu?
„Nie je to žiadna revolučná myšlienka. Abonentné cykly majú zavedené viaceré divadelné či koncertné inštitúcie. Inšpiráciu som čerpal zo svojej vlastnej praxe. Zdalo sa mi to ako výborná vec pre KDAH, ale najmä pre divákov, ktorí prichádzajú na naše podujatia. Jednoducho im dať ucelený dramaturgický koncept, v ktorom návštevník vie, čo ho čaká a zároveň dostane benefity. Či už stabilné miesto, alebo v prípade VIP abonentky aj neobmedzenú konzumáciu. Popri tom sa vytvára stabilná divácka základňa, ktorá je veľmi dôležitá pre každú kultúrnu inštitúciu. Chcel som náhodnosť toho, či daný divák príde, alebo nie, čiastočne eliminovať. Doba je turbulentná, nie každý si to môže dovoliť. Všetko sa snažíme reflektovať a zvýhodniť v rámci abonentného cyklu, na ktorom divák rozhodne ušetrí. Keby si totiž na každé predstavenie kupoval vstupenku zvlášť, zaplatí viac. A ten rozdiel je pomerne výrazný. Prekvapilo ma, že sme prví na Slovensku, ktorí niečo takéto v rámci kultúrnych domov spustili.“
Určite, pre Ružomberčanov je to rozhodne novinka, ktorá ich zaujala. Už sa predalo mnoho abonentných vstupeniek, pretože sa blíži prvé predstavenie tohto cyklu 13. januára. Zatiaľ je v pláne šesť predstavení (prvý polrok 2024). Bude tento cyklus pokračovať aj potom?
„Áno, bude. Od septembra 2024 bude nový abonentný cyklus, ktorý bude trvať zahŕňať predstavenia na celý nasledujúci rok. Už v tejto chvíli máme pripravené tituly, z ktorých budeme vyberať. Medzi ne patria napríklad opery Rusalka, opera La Traviata, krásna opera od Mozarta – Čarovná flauta, z muzikálov Hello Dolly, balet Rómeo a Júlia, predstavenie pre študentov Nemé tváre, ktoré je venované téme šikany v školách a ďalšie slávne operné diela či a zaujímavé koncerty. Sme zároveň v kontakte so Slovenským národným divadlom v rámci hosťovania v Ružomberku.“
Ďalšou novinkou je elevácia, čiže vyvýšené hľadisko vo Veľkej dvorane. Môžete opísať proces, ako k tomu došlo, od nápadu či myšlienky, až po realizáciu?
„Bolo to relatívne veľmi jednoduché. Na mnohých podujatiach vo Veľkej dvorane som sa zúčastnil ešte predtým, ako som sa stal riaditeľom. Vnímal som veľký diskomfort, ktorý divák zažíva, povedzme od polovice hľadiska ďalej. Horšie vidí, horšie počuje. Je to dané aj absenciou profesionálneho ozvučenia, ktoré momentálne vykrývame i zo súkromných zdrojov nového zvukára Petra Černinského. Popri riešení elevácie hľadiska mi tiež napadlo revitalizovať balkón. Čo sa týka vyvýšenia hľadiska v hlavnej sále dvorany, oslovil som spoločnosť, ktorá sa tým zaoberá. Bol to nápad prvých dní môjho pôsobenia v KDAH. Veľkým problémom je vyriešenie statiky, keďže dvorana nie je na prízemí, ale na poschodí. V opačnom prípade by už elevácia bola zrejme v celej sále.
Ako je to teda s vyvýšeným hľadiskom v súčasnosti?
„Aktuálne to rieši prof. Peter Koteš z Katedry stavebných konštrukcií a mostov Žilinskej univerzity. Podarilo sa mi osloviť, spoločne so statikom Bohuslavom Argalášom, kapacity v tomto odbore. Verím, že nájdu cestu, ako to zrealizovať. Nové riešenie elevácie je možné uskutočniť len s výraznou podporou mesta, pričom participácia radnice je absolútne kľúčová. Mám veľkú radosť, že v užšom vedení mesta na čele s pánom primátorom na túto snahu pozitívne reagujú. Dúfam, že sa nám tento mestotvorný prvok podarí úspešne dotiahnuť do konca. Teší ma, že prakticky každé naše predstavenie máme už teraz vypredané. Teší ma, že k nám chodia diváci aj z iných miest, nielen z Ružomberka, aj z Martina, Liptovského Mikuláša, Dolného Kubína či Žiliny.
To nás, pochopiteľne, teší. Aby sme v tom však mali jasno, hovorili ste doposiaľ o elevácii (vyvýšení) celého hľadiska vo dvorane. Pretože, už aj na viacerých predstaveniach v uplynulých týždňoch bolo od 11. rady hľadisko s vyvýšením…
„Áno, máte pravdu. Predovšetkým pri detských, ale aj iných kvalitných predstaveniach mi bolo ľúto neponúknuť návštevníkom aspoň provizórne riešenie. Tým je vyvýšenie od 11. rady. Patrí moje veľké poďakovanie Stanislavovi Surovčekovi a jeho spoločnosti Trade Services. Poskytli nám bezplatne pódiové dosky. Vyvýšením sa tak z miest, ktoré boli donedávna asi najhoršie, stávajú miesta takmer najlepšie a atraktívne. Týmto všetkým sa snažíme ponúknuť divákom najlepší možný zážitok z predstavení a programov u nás. Len pre zaujímavosť, vyvýšené hľadisko od 11. rady stavia vo dvorane aspoň šesť ľudí celý deň, pričom rovnaký čas a ľudský potenciál si vyžaduje aj jeho následná demontáž. Vznikajú tým veľké náklady na personál a čiastočne to aj obmedzuje možné využívanie dvorany. Tým chcem povedať, že nejde o dlhodobé riešenie.“
Súčasťou KDAH sú aj dve mestské médiá – Ružomberský hlas a Mestská televízia Ružomberok. Ako sa vám zatiaľ s nimi komunikuje?
„Som úprimne rád, že Ružomberský hlas či mestská televízia sú súčasťou našej spoločnosti. Našim aktivitám a snahám to dodáva istú mimoriadnosť, zvyšuje sa tým pole našej pôsobnosti. Kvalitné médiá sú hlavne v dnešnej dobe neoddeliteľnou súčasťou informovania verejnosti. Spoluprácu s médiami v KDAH vnímam veľmi pozitívne. Pracujú tam ľudia, ktorí sú na správnych miestach, kompetentní a profesionálni.“
Čo je po vašom takmer polročnom pôsobení v pozícii riaditeľa KDAH najväčším príjemným a najväčším nepríjemným prekvapením?
„Začnem nepríjemným. Tým je skutočnosť, akým spôsobom bol doposiaľ historicky nastavovaný rozpočet Kultúrneho domu Andreja Hlinku. Trúfam si povedať, že táto spoločnosť bola nedofinancovaná a rozpočet bol tvorený nekompetentne. Snažím sa to zmeniť, myslím si, že je tu aj vôľa a pochopenie zo strany mesta. Napriek tomu, že mesto nie je v dobrej finančnej kondícii, spoločne hľadáme čo najlepšie riešenie.
A pozitívne prekvapenie?
„Ním sú určite ľudia, ktorí aktuálne pracujú v KDAH. To, akým spôsobom pristupujú k práci a s akým entuziazmom riešia každodenné úlohy a problémy. Vyvíjajú úplné maximum, aby sa všetky projekty podarili, aby výsledok bol čo najlepší. Z toho mám obrovskú radosť. A rovnako zo spätnej väzby od divákov, verejnosti. To, čo sa ku mne dostáva, sú prevažne veľké pozitíva a superlatívy. Teší to všetkých, nielen mňa. Je to viac ako akákoľvek finančná odmena. Potom viete, že práca, ktorú robíte najlepšie ako viete, dáva zmysel.“
Poviete aj nejaký konkrétny príklad?
„Pokojne. Vianočné trhy, ktoré trvali od 5. až do 23. decembra, vzbudili u návštevníkov nebývalý ohlas. Rovnako ako nový koncept Mikuláša, ktorý prišiel medzi deti najprv do Hýrošovho parku minulý utorok. V ten istý deň bol večer koncert vo dvorane, predtým premietanie filmu Horieť a zapaľovať o obľúbenom kňazovi v kine Kultúra. Za jeden deň neskutočné množstvo práce. Veľa ľudí z našej spoločnosti trávi pracovný čas v KDAH od skorého rána aj do polnoci. Chcú odovzdať maximum. Mám z toho veľkú radosť a je to pre mňa veľký záväzok. Nielen voči samotným zamestnancom, ale aj voči návštevníkom a verejnosti.“
Keďže sme na spomínaných podujatiach boli osobne, môžeme potvrdiť vaše slová. Poďme však ďalej. Aké zmeny a novinky pripravujete pre verejnosť v nasledujúcom období?
„Intenzívne pracujeme na programoch pre deti. Výchovných predstaveniach, ale aj s prvkami interakcie. Popri tom pre dospelých sú to žánre, s ktorými nemajú príležitosť stretnúť sa príliš často, akými sú napríklad opera či balet. Radi by sme sa viac podieľali na tradičných podujatiach – Fullove dni či Ružomberský jarmok. Chceme priniesť jedno či dvojdňové podujatia do mesta. Napríklad Street food festival, festival piva, vína, tématicky ladené jarmoky tak, aby Ružomberok kontinuálne žil.
Prejdime na osobnejšie otázky. Ako ste na tom so slovenčinou? Zlepšujete, sa, čo môžeme aj na základe vlastnej skúsenosti potvrdiť. Kedy si však trúfate hovoriť plynulo aj po slovensky?
„Budem asi parafrázovať slová mojej ženy. Pokiaľ totiž nie som na verejnosti, veľmi rád sa snažím rozprávať po slovensky. V každom prípade mi potom hovoria – a to sa nechcem dotknúť žiadnej menšiny – že hovorím ako Maďar (smiech). Zatiaľ teda mojou slovenčinou bavím spoločnosť, keď je dobrá nálada. Musím priznať, slovenčinu mám veľmi rád. Avšak, je tam z mojej strany veľa nedokonalostí. Vzhľadom na to, že všetci rozumejú, používam na dorozumievanie môj rodný jazyk.“
Znovu teda zopakujeme otázku – v akom časovom horizonte si trúfate hovoriť plynulo po slovensky?
„Neviem, či sa mi vôbec niekedy podarí dosiahnuť úroveň, ktorej sa dá povedať plynulá slovenčina. Moja manželka tomu veľmi šancu nedáva (smiech). Nie som ani zďaleka taký šikovný ako môj syn, ktorý začal hovoriť po slovensky celkom plynulo asi po dvoch mesiacoch, ako sme tu začali žiť a doteraz dokáže bez zaváhania prepínať medzi oboma jazykmi.“
Rozhodne vám v tomto smere budeme držať palce… Aspoň na chvíľu sa venujme aj Ružomberku ako mestu. Čo sa vám tu páči, čo nepáči a prečo?
„Určite sa mi páči to, čo zrejme každému, kto do týchto končín príde – príroda. Tá je jedinečná a okúzľujúca. Páči sa mi odkaz, ktorý vnímam ako nevyužitý, od osobností, ktoré tu žili a pôsobili. Napríklad Ľudovít Fulla, ale aj mnoho iných. Myslím si, že Ružomberok má veľký potenciál, už len vďaka tomu, kde sa nachádza. Čo mi je ľúto, že mesto ako také je samotnými Ružomberčanmi podceňované, negované. Áno, možno to má svoje dôvody. Ale domnievam sa, že človek by mal byť optimistom, snažiť sa urobiť všetko preto, aby sa nám tu pekne žilo. Svojou troškou sa snažím k tomu prispieť tiež. Ružomberok a okolie je podľa mňa úplne jedinečné miesto pre život, mne sa tu žije veľmi dobre.“
Máte pravdu v tom, že, bohužiaľ, aj mnoho tunajších obyvateľov, často nezmyselne a povrchne, navyše aj bezhlavo, očierňuje Ružomberok. Pritom, znovu, ako hovoríte, potenciál mesta je obrovský… Pokračujme však v rozhovore, máme pripravenú poslednú otázku. Prezraďte čitateľom RH, čo najradšej robíte vo voľnom čase, aké sú vaše záľuby?
„Ak mám tú možnosť, najradšej som s rodinou. Dve z našich detí už študujú mimo Slovenska, najstarší syn molekulárnu biológiu na Karlovej univerzite v Prahe a druhý baletnú akadémiu v Mníchove. Doma nám zostala už len dcérka, ktorá je študentkou gymnázia. Pokiaľ však môžeme, radi trávime čas spolu. K mojím záľubám patrí umenie všeobecne, počúvanie hudby, čítanie kníh, ale napríklad aj športová kynológia. Jej sa venujem veľmi rád, máme doma nemeckého ovčiaka. Veľmi radi športujeme, máme radi turistiku a vychádzky do prírody, v neposlednom rade cestujeme na rôzne nové miesta. S manželkou obaja radi tancujeme, čomu sme prispôsobili aj náš domáci priestor.
