Dalo by sa povedať, že je výnimočné, ak sa v rovnakom čase a priestore stretnú dvaja ľudia, ktorí si porozumejú v tom, ako myslia, v tom, čo cítia, v tom, čo robia, alebo v tom, čo chcú a plánujú nejakým spôsobom zažiť. Ak sa dokonca zhodnú v tom, že majú aj spoločnú túžbu mimo vlastnej práce a zaužívaného života zrealizovať spoločne rovnakú vec, je to určite neobvyklo silné, krásne, ale aj náročné.
A čo už potom, keď sa takýchto ľudí nájde viac? Nie dvaja, ani traja, ani štyria, ale veľa? Stáva sa to, a o to sú takéto situácie ešte výnimočnejšie a vzácnejšie. Možno aj takto nejako vzniklo predstavenie Od zrady k víťazstvu, ktoré ste mali možnosť vidieť v týždni po Veľkej noci vo farskom kostole sv. Ondreja. Nieslo v sebe evanjeliový odkaz o Kristovej láske.
Ideme do toho
“Prvotná myšlienka tohto predstavenia prišla ešte v starom roku, s tým, že by sme mohli pripraviť v pôstnom období krížovú cestu. Ako novokňaz som pôsobil na Orave v Trstenej, kde práve takéto predstavenie robili, ale už skôr, okolo roku 2000. Mali z neho záznam DVD, ktorý sa ma veľmi dotkol, a tak som túto myšlienku priniesol do Ružomberka. Nešlo teda ale o typickú krížovú cestu,” o začiatkoch naplnenia myšlienky nám povedal ružomberský kaplán, kňaz Martin Tešla. “Keď som oslovil našu režisérku Máriu Peťovú, bola z toho veľmi nadšená. „Určite ideme do toho“, povedala. A tak sme od decembra začali prípravy,” dodal.
Myšlienka a DVD z Trstenej, ktoré prerobili podľa vlastných predstáv, im pomohli k tomuto dielu: “To nám okrem kultúrneho zážitku prinieslo aj duchovné obnovenie vzťahu s Bohom. Naším cieľom bolo do tohto projektu zapojiť celú farnosť, nielen určitú časť alebo vybraté spoločenstvo. A tak ste na javisku mohli vidieť všetky generácie z rôznych častí našej farnosti či mesta.”
Prichádzali s úsmevom
Ružomberský kaplán M. Tešla spomenul, že keď prichádzali ľudia do farského kostola na toto predstavenie, boli tvorcovia programu v úžase, koľko ich prichádza, a s akým nadšením. “Plní očakávaní, keďže sme sa snažili tomuto dielu urobiť dobrú reklamu, prechádzali s úsmevom, s prianím, aby nám to dobre dopadlo, oblečení ako do štátneho divadla, obsadzovali lavice nášho chrámu. Obávali sme sa, že bude málo miest, keďže kostol sa nedá nafúknuť a do bočnej lode sme divákov nepúšťali, pretože by z predstavenia nič nemali. Po skončení nám prišli ľudia osobne zablahoželať, plní dojatia, s očami plnými sĺz.” Podľa M. Tešlu to bol pre divákov v prvom rade duchovný zážitok, a až potom kultúrny. Dostali sa im aj písomné poďakovania, či pozitívne komentáre na farskej facebookovej stránke. Pre veľký záujem sa teda rozhodli pre reprízu, ktorá bola v sobotu a nedeľu 20. a 21. apríla, vždy o 20:00 takisto vo farskom kostole.
“Som vďačný za toto dielo, ktoré prinieslo úsmev, radosť ale aj duchovné obnovenie v prvom rade nás všetkých, ktorí sme sa tomuto predstaveniu venovali, ale aj všetkým divákom, ktorí ho vzhliadli. Zo spoločenstva hercov, spevákov a všetkých, ktorí sa podieľali na tomto diele, vzniklo krásne spoločenstvo ľudí, ktorým toto predstavenie prinieslo bohatý duchovný osoh, ale aj nové priateľstva. Myslím si, že všetci sa tešia na ďalšiu myšlienku nového predstavenia, s ktorou o malú chvíľu prídeme,” zhodnotil M. Tešla a zároveň naznačil, že predstavením Od zrady k víťazstvu sa spolupráca ľudí, ktorí majú k sebe blízko, nekončí.
Kristove roky
Na príprave podujatia sa podieľal aj spevokol Juventus, ktorý zhodou okolností v tomto období slávi Kristove roky (33) - aké príznačné. Je to, dalo by sa povedať, mládežnícky chrámový spevokol, ktorý pred rokmi vznikol pri farskom kostole. Z mládežníkov sú síce dnes dávno ľudia v zrelom veku, ale duchovné spojenie ostalo také isté silné ako kedysi. Aj napriek tomu, že boli obdobia, kedy sa každý z členov spevokolu venoval rodine, práci a iným veciam, a prirodzeným spôsobom tak postupne zanikali jeho pôvodné aktivity a spoločné stretnutia boli neskôr občasné a viac menej sviatočné. “Juventus je pre mňa celoživotným spoločenstvom ľudí, ktorých okrem spevu spájajú silné priateľstvá. Práve tento rok je to 33 rokov od jeho vzniku a trvá dodnes, čo vnímam ako veľké Božie dielo. Juventus nemohol v pásme Od zrady k víťazstvu chýbať a veľmi ma teší aj to, že sa pridali mladí zo spoločenstva Emanuel,” na túto tému sa vyjadrila režisérka predstavenia Mária Peťová.
Spoločenstvo
Zároveň povedala, že by do takéhoto projektu určite nešla sama, a preto potrebovala niekoho, koho táto myšlienka chytí rovnako ako ju: “Stretli sme sa u Rasťa Galana spolu s Katkou Števčekovou a Majkou Debnárovou (organizačný tím, pozn. aut.). Po spoločnom súhlase, že teda ideme do toho, Katka oslovila Milana Hatalu, ktorý mal na starosti celé hudobné aranžmány. V podstate sme sa celý január stretávali my piati a riešili sme všetko, čo bolo potrebné k tomu, aby sme to mohli spustiť. Od februára sme skúšali dvakrát týždenne. Vďaka pánovi kaplánovi Tešlovi, ktorý oslovil väčšiu časť ľudí, sme obsadili všetky postavy. Mnohí sme sa nepoznali, no v podstate už po prvej spoločnej skúške začalo vznikať spoločenstvo ľudí, ktorí sa v tom našli a robili to s veľkou radosťou. Niektorí sa pričinili o vytvorenie rekvizít.”
Zapojili sa všetci
Celkovo aj so spevákmi sa na predstavení podieľalo približne 60 až 70 ľudí. “Zapojili sme všetkých našich kňazov, vrátane pana dekana. Veľmi som sa tešila z toho, keď som sa opýtala pána dekana, či príjme rolu rozprávača. Povedal: “Čokoľvek, čo poviete”. Toto ma veľmi povzbudilo, lebo som to vnímala tak, že nám na fare fandia a majú záujem na tom, aby niečo takéto vzniklo,” spomína si na začiatky spolupráce s farou M. Peťová. Jej úlohou, podľa jej vlastných slov, bolo manažovanie a réžia do hrubých kontúr: “Potom sa do réžie a doťahovania detailov pripojili takmer všetci, aj samotní herci. Dokonca niektorí dostali “pokyny” od manželiek, ako majú svoju rolu lepšie zahrať, a to bolo veľmi milé. Napríklad učeník Peter - Rasťo Žihľavník - prišiel za mnou a povedal mi: “Manželka mi povedala, aby som tak veľmi nekričal na Ježiša, keď mi chce umývať nohy. Takže túto časť zrežírovala jeho manželka. A toto bolo na tom to krásne. Tým, že si sami prispôsobovali mnohé veci, dokázali tak odovzdať seba, lebo to celé vnútorne veľmi prežívali.”
Láska do krajnosti
Máriu Peťovú v tejto súvislosti teší v prvom rade nadšenie hercov a spevákov pre tento projekt a čas strávený s nimi: “To, ako sa do svojich rolí vžili, ako ich precítili, to bolo niečo úžasné. Mohli sme počuť krásny spev Ivanky Šablatúrovej, ktorá bola v roli Panny Márie, Martina Bišťana počas krížovej cesty alebo skvelý herecký a spevácky výkon Dominka Hatalu, ktorý hral postavu Piláta. Stretlo sa tu naozaj veľa ľudí, ktorí majú svoje kvality a neváhali ich zdieľať s ostatnými. Samozrejme, veľmi ma teší, ak sa to ľuďom páčilo a odniesli si v srdci evanjeliový odkaz lásky. Lásky, ktorá išla až do krajnosti.”
Zároveň je osobitne vďačná partnerom a partnerkám hercov a spevákov, ktorí v pokore pretrpeli, že ich polovičky dvakrát v týždni odchádzali od rodín na skúšky: “Snáď pocit hrdosti, keď videli, ako to úžasne odohrali a odspievali a akú radosť mali tí, ktorí sa prišli na predstavenie pozrieť, je pre nich dostatočnou satisfakciou. Samozrejme, vďaka patrí všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na tomto hudobno-divadelnom pásme. Verím, že to našej farnosti prinieslo radosť a odkaz Lásky si ľudia ponesú v srdci.”
Veľa trpezlivosti
Aj Rastislav Galan z organizačného tímu (a zároveň predstaviteľ Krista) spomenul, že s nápadom vytvoriť program k Veľkej noci prišiel ružomberský kaplán Martin Tešla: “Ešte počas vianočných sviatkov, kedy sme vytvorili „živý Betlehem“, spomínal, že má dobrý námet. Neskôr nám dal videozáznam pásma Umučenie Krista, ktorý pred 20-timi rokmi pripravili veriaci z Trstenej, s otázkou, či by sme vedeli takéto niečo pripraviť aj my. Záznam si ako prvá pozrela Maja Peťová, pracne prepísala scénu za scénou do podoby scenára. A potom sa začali intenzívne stretávania tímu piatich ľudí (Maja Peťová, Katka Števčeková, Maruška Debnárová, Miňo Hatala a ja), kde sme upravovali, uberali a pridávali scény, piesne, dialógy. A keď sme mali pocit, že je to už použiteľné, tak sme začali oslovovať ľudí, či by boli ochotní do toho ísť.”
Podľa R. Galana bolo nacvičovanie veľmi intenzívne a zároveň krásne: “Kvôli tomu, že sme chceli, aby sa dej odohrával v kostole medzi ľuďmi, tak sme vlastne každú skúšku mali priamo tam. Pán dekan nám vo všetkom vychádzal v ústrety, a tak sme sa po večeroch stretávali a skúšali, ako ktorá scéna bude vyzerať, kde sa bude odohrávať, pričom niektoré nápady vznikali aj priamo na mieste. Neskôr sa k tomu pridali nácviky spevokolu Juventus, ktorý je neoddeliteľnou zložkou celého predstavenia, a na spev sme oslovili aj spoločenstvo Emanuel. Chceli sme, aby zneli piesne, ktoré tematicky zapadnú do deja.” Ako sa blížila premiéra, skúšky sa zintenzívňovali. “Vzhľadom na to, že do celého projektu bolo zapojených takmer 70 ľudí, bolo potrebné veľa trpezlivosti od každého, aby si našiel čas na skúšanie. Kostýmy na predstavenie sme z veľkej časti prebrali z Trstenej, kde ich, našťastie, uchovávali až dodnes, prípadne niektoré boli ochotní došiť. Niekoľko nových sme si museli vytvoriť aj sami a zohnať, vyrobiť alebo kúpiť rôzne dekorácie či doplnky. V partii bolo dosť ochotných a kreatívnych ľudí, tak sa všetko podarilo. Čas zabralo aj vytvorenie projekcie, ktorá na plátne pomáhala dotvárať atmosféru,” povedal o náročnosti príprav R. Galan.
Podotkol, že vlastne z pôvodne jednoduchého projektu, aký sa javil na začiatku, vzniklo také malé veľké dielko, ktoré bolo náročné na počet hercov, spevákov, techniku, svetlá, ozvučenie: “Naozaj sme vďační za ochotu, čas a trpezlivosť každému jednému človeku, ktorý sa akýmkoľvek spôsobom zapojil. Veľmi si ceníme aj prístup farského úradu, ktorý sa aktívne zúčastňoval na príprave, poskytol priestory, dokonca sa celé osadenstvo fary zapojilo priamo do predstavenia. Pán dekan sa zhostil úlohy rozprávača počas celého programu, pán kaplán Martin sa postaral o úvodné slovo a príhovor k divákom a páni kapláni Peter, Filip a Roman hrali priamo v predstavení.”
Dotknúť sa je možné
Tvorcovia programu chceli, aby ľudia odchádzali z kostola po predstavení s emóciou. Aby cítili, že to, na čo sa pozerali, nie je nejaký prerozprávaný obyčajný príbeh, ale aby v ňom boli priamo účastní. “Ježiš si vyberá učeníkov spomedzi ľudí, krížovú cestu prechádza tak ako v Jeruzaleme medzi ľuďmi, ktorí tak zblízka mohli vidieť utrpenie, stretnutie s matkou, ženami, pád pod krížom, Šimona z Cyrény vojaci vybrali spomedzi ľudí, aby pomohol Ježišovi. Takže hlavný odkaz podľa nás je: Ježiš nie je niekde ďaleko, nepozeráte sa naňho z diaľky. Je medzi vami a tak blízko, že sa ho môžete dotknúť,” vyjadril sa R. Galan. Nakoniec, konkrétne jeho herecká úloha v predstavení bola kľúčová. “Ja nie som profesionálny herec a Stanislavského metódu neviem využívať. Takže skôr som sa snažil, aby bol Ježiš v mojom prevedení uveriteľný. Aby nebolo cítiť nejakú teatrálnosť. Aby som ho stvárnil ako človeka, ktorý sa vedel zasmiať, porozprávať sa s priateľmi, vedel prežívať radosť aj bolesť a prežíval ich s vedomím, že majú zmysel. A zároveň, aby si ľudia aspoň trochu mohli uvedomiť, že okrem človeka bol aj Bohom, ktorý robil zázraky, a vlastne najväčším zázrakom – zmŕtvychvstaním – sa celý program aj končí,” o svojej hereckej úlohe povedal R. Galan.
A v tejto súvislosti - čo je mu najviac blízke z Kristovho posolstva? “Pre mňa osobne je najbližšie učenie Ježiša o Bohu ako našom otcovi. Sám som to najlepšie pochopil, keď som sa stal otcom. Vtedy si človek uvedomí, že tak, ako my milujeme naše deti, tak Boh miluje nás. A tak ako ja chcem, aby moje dieťa prišlo za mnou s akýmkoľvek problémom a bez strachu z toho, že budem zlý a s nádejou, že spoločne problém vyriešime, tak by som chcel aj ja „chodiť k Bohu“. S vedomím že je to môj otec, ktorý nechá všetko tak, keď za ním prídem, lebo som jeho dieťa a chcem byť s ním. Toto je pre mňa to najvzácnejšie z Ježišovho posolstva.”
Bolo aj veselo
R. Galan spomenul aj to, že vďaka tomu, že sa stretávali často na skúškach, spoločne vymýšľali scény, nacvičovali piesne, a že sa tam stretli skupina naozaj skvelých ľudí, ktorí obetovali tomu čas a energiu, tak bolo na každej skúške veselo: “Tých humorných situácií bolo obrovské množstvo a nasmiali sme sa naozaj dosť počas celej prípravy. Ale snáď jeden zážitok už priamo z večernej premiéry. Mali sme nejakých pár minút do začiatku, kostol bol preplnený ľuďmi a stále ďalší prichádzali. Ja som už bol v kostýme a s portom pri vchode do kostola a čakal na začiatok, keď sa ku mne otočil jeden pán, ktorý stál pri dverách a hovorí: „Chcete ísť dnu? Tam sa už asi nedostanete, je to plné.“ Nuž… Ani Ježiš to nemal vždy ľahké so vstupom do chrámu. A aj to je jedna z krásnych paralel.
Judáš a Kaifáš
Ale poďme sa na chvíľu pristaviť aj pri negatívnych postavách veľkonočného príbehu. “Bolo to úžasné. Stretli sme sa starí kamaráti pri oltári, kde som strávil detstvo i mladosť ako miništrant, a potom ako člen Juventusu, spoznal som nových ľudí. Nikto nereptal kvôli dlhým skúškam, proste výborná partia od réžie po najmladších apoštolov,” povedal Judáš - Richard Buroš. A ako prijal túto zvláštnu rolu? “V pohode, s nadhľadom… Asi mi k tomu pomohli moje skúsenosti s ochotníckym divadlom u nás v Černovej, no prezývku Judáš by som odteraz nechcel používať.”
Judášovi pomohli predošlé skúsenosti s divadlom, ale taký Kaifáš to mal o čosi náročnejšie, keďže s herectvom nemal dovtedy nič do činenia. Rolu veľkňaza prijal Vladimír Šimek vraj pôvodne mierne neuvážene. Nevedel celkom presne, do čoho ide, ale zodpovednosť a blízky vzťah k ľuďom, ktorí program pripravovali, mu nedali, aby sa ponúknutej roly nezhostil: “Keď mi nakoniec došlo, čo sa odo mňa vlastne očakáva, tak som do predstavenia zapojil aj svoju rodinu - v programe vystupuje aj môj syn s priateľkou, manželka spieva v zbore.” S postavou Kaifáša sa vysporiadal zaujímavým spôsobom: “Moje posledné zvyšky morálky a výchovy mi zabránili v tom, aby som sa do tejto postavy extrémne vžil. Napriek tomu som sa do nej vžiť nejakým spôsobom dokázal, pretože - kto z nás si môže povedať, že sa nikdy nesprával ako veľkňaz? V rôznych životných situáciách, či už v práci alebo pri výchove detí. Kto z nás nikdy nebol “veľkňazom” a nemanipuloval, hoci v malej miere, svoje okolie? Na druhej strane, aby som postavu Kaifáša obdivoval, tak to určite nie.” V. Šimek zároveň povedal, že, podľa neho, mal najľahšiu úlohu v predstavení: “Je to nielen preto, že som tam mal štyri vety, ale najmä preto, lebo som sa ju takpovediac nemusel učiť. V období, kedy sme skúšali túto hru, na mňa zovšadiaľ - či už z televízie alebo zo sociálnych sietí doslova vyliezalo veľkokňažské správanie. Vnímal som - v realite - spôsob ako dostať ľudí tam, kde ich potrebuješ mať. Trebárs cez slová, gestá, krik. Bol som tým v tom čase presýtený a vzorec správania veľkňaza, hoci sa mi prieči, som mal denne pred očami. Stačila mi aktuálna doba na to, aby som tento vzorec správania pretavil do postavy Kaifáša.” Na každú skúšku sa tešil: “Dalo mi to veľmi veľa. Polovicu ľudí som poznal, ostatných som spoznal. Či starších alebo mladších. Boli situácie, ktoré ma maximálne dojali a dostali. A úprimne mi bolo ľúto, že to už končí.”
Ale nie, nič nekončí, Kaifáš. Ani život Krista predsa neskončil ukrižovaním...
