(čítanie+) EXKLUZÍVNE V živote, športe, či rozhodovaniach, je čas vždy proti nám. Výrazným stanoviskom, ambíciou, by sa mohol dať tento parameter aj skrátiť. Viacerí v našom meste si už asi všimli, že polievka kultúry, ktorú varí KDAH, začína poriadne prebublávať.
Rozširuje podujatia a svoju pôsobnosť aj mimo vlastnú domovskú scénu. Takým bolo aj koncertné uvedenie Pucciniho omše Messa di Gloria vo farskom kostole sv. Ondreja.
Zdráhal sa nezdráhal
„Myslím, že ešte tento týždeň by sme sa mohli dohodnúť,“ trval rezolútne na svojom rozhodnom stanovisku, napriek odporu, Radek Zdráhal (na snímke). Bolo to pri ukončení jedného zo zmluvných vzťahov, nevýhodného pre Kultúrny dom. Riaditeľ Kultúrneho domu Andreja Hlinku prebral nástup do novej funkcie v polovici minulého roka. Pokiaľ by sme si ho chceli predstaviť v jeho pracovnej náplni, tak by sme mu museli obliecť pomyselné monterkové nohavice zároveň so smokingom.
Vyriešiť zmluvy, či personalistiku, boli prvé priečky dlhého hasičského rebríka, ktoré nového riaditeľa čakali. Je pravda, že mnohé veci treba v takom prípade hasiť, ale aj mnohé rozbehnúť, štartovať a vítať do života. A tiež, netreba zabúdať, že sme v Ružomberku, a tým je povedané mnohé, ba až všetko. Tu by už mohol tento text končiť. Predsa však, pozrieme sa bližšie, tak na riaditeľa, ako aj jeho zámery a plány.
Radek Zdráhal
Ak pamäť slúži, tak posledný, kto mal priestor - za svoju osobu - z Ružomberka, na celoštátnom okruhu v rádiu, bol Andrej Hlinka. Bác, a tu ho máš, keď hodinový priestor v poludňajšom verejnoprávnom rádiu na okruhu Slovensko 1, dostane Radek Zdráhal, práve ako riaditeľ Kultúrneho domu Andreja Hlinku. Nevedno, koľkým cvaklo, že sa hovorí o Ružomberku. Pre uši celého Slovenska. Ale tiež, nie tak dávno, rezonoval Ružomberok v reklamnom avíze, v tomto istom rádiu, keď boli súťažnou odmenou lístky na predstavenie Štátnej opery Kocúr v čižmách, hranom práve v našom meste. Vyplávať na hladinu a objaviť sa v zornom poli, nebýva ľahké. A ešte ťažšie, samozrejme, je sa tam udržať.
Rozhovor s redaktorkou RTVS Norou Gubkovou sa dotkol viacerých smerovaní, tak samotného riaditeľa Kultúrneho domu Andreja Hlinku, ako aj, a najmä, samotnej ustanovizne. Celou reláciou sa niesol mierne „čudovací“ moderátorský podtón, akoby „čo už taký Ružomberok.“ Nuž čo, to sa tam práve snažil objasniť Radek Zdráhal v tom zmysle, že aj malé mesto môže mať svoje výrazné miesto na okolitom rušnom kultúrnom dianí. „Ľudia nie sú zvyknutí cestovať za kultúrou do iných miest. Potom sú nútení konzumovať to, čo sa im ponúkne,“ plní svojím pohľadom na kultúrne aspekty vysielací éter rádia Slovensko Zdráhal. Jedným dychom dodáva, že všetky koncerty, ktoré organizuje ružomberský KDAH, nesú punc premiéry. „Ľudia začínajú potom objavovať kvalitu.“
Snaží sa byť dôrazným zástancom myšlienky, že pravidelná živá kultúra opodstatnene patrí aj do malého mesta. „Živá kultúra nesie so sebou najväčšie emócie. Pre mňa je podstatné podporovať nové veci,“ vyznáva sa riaditeľ Radek Zdráhal. A odozvy, sťaby odrazené lopty - v športovej terminológii - po predstaveniach na ružomberskej scéne Veľkej dvorany neraz môže tento riaditeľ zbierať do náruče: „Chodia mi do kancelárie ďakovať ľudia, ktorých vôbec nepoznám – ako boli s predstavením spokojní.“ Ďalej sa Radek Zdráhal priznal poslucháčom vysielacieho okruhu Slovensko 1 že bol úplne zažratý do folklóru. Do slovenského.
Choreografia a tanec sa mu stali sprievodnou životnou láskou. Na istý čas aj profesijnou náplňou. „V telefónnom zozname, v búdke, som si našiel číslo do Rusoviec, sídla folklórneho zoskupenia SĽUK. Vytočil som číslo a odpoveď bola – no, tak príď. Cesty Páně jsou nevyzpytatelné, aby sme sa priblížili k jeho rodnej reči. O ten slovenský jazyk sa usiluje, ale priznáva, že zlyháva. Svoju domácnosť pečiatkuje ako československú. Slovenský folklór dvíha Radek na piedestál: “Miloval som tancovať folklór, Kubánkove choreografie. Boli úplne fenomenálne!“
Stavbár Hlinka
Andrej Hlinka postavil kultúrny dom pre Ružomberok a Ružomberčanov. Nebolo to ľahké a bolo to mimoriadne prezieravé. Jeho zásluhovosť bola v čase socializmu, samozrejme, potieraná a zamlčovaná. Ani dnes sa s tým mnohí nevedia zmieriť. Na otočke schodov do Veľkej dvorany je teraz prázdny výklenok. V minulom režime tam bola mosadzná socha Lenina, o ktorom s určitosťou vieme, že s touto budovou, tak ako aj s naším mestom, nemal nič spoločné. Na rozdiel od Hlinku.
Stavba kultúrneho domu bola zrealizovaná za poldruha roka, koncom druhej dekády minulého storočia. Vtedajšia stavebná technika nepoznala domiešavač na betón, žeriav, či laserové zameriavače, ktoré používame dnes. Telefonovať sa tiež dalo len v obmedzenej miere. Financie, uvádza sa milión korún, dokázal Hlinka zohnať v Amerike. S veľkou slávou ho vtedy čakali občania mesta na železničnej stanici. Integrovaná sála kina pre zvukovú projekciu bola absolútnym výkrikom doby. Spoločenské priestory, ako kaviarne a reštaurácia s hotelom, športová časť, Veľká a Malá dvorana pre koncerty a predstavenia, bývanie správcu a predajne. Realizácia takéhoto stavebného zámeru vie pokojne vyraziť dych komukoľvek v dnešnej dobe. Neskôr pribudla prístavba kaviarne s terasou, dnes je tam reštaurácia.
Po desiatich rokoch prišla vojna, po nej hamižný socializmus znárodnil budovu v prospech ľudovodemokratického štátu. Inými slovami, ako množstvo iných vzácnych a historických stavieb u nás, bola takto odsúdená na zánik. Prišli osemdesiate roky, kedy sa budova kultúrneho domu odstavila pre jej havarijný stav. Chabé pokusy o rekonštrukciu zlyhávali najmä pre nekoncepčnosť a nedostatok financií. Ako ruina strašidelného paláca, so zabednenými oknami, prechádzala táto budova do nového obdobia dnešnej slobody. Situácia na rekonštrukciu sa zahmlila vzniknutým reštitučným nárokom katolíckej cirkvi. V primátorskej etape Juraja Čecha sa okolnosti pohli, využijúc na zámenu vlastnícky podiel v „kultúre“ za budovu Mladá generácia pre Katolícku univerzitu.
Generálna rekonštrukcia mohutnej stavby sa potom mohla rozbehnúť, aj so sponzorskou podporou miestneho priemyslu. Pre neúmernú ťarchu na pleciach mesta a potrebu ďalších prostriedkov na rekonštrukciu došlo k odpredaju hotelovej časti s reštauráciou pre súkromnú spoločnosť. V správe a vlastníctve akciovej spoločnosti KDAH, a. s., ostala kultúrna časť s telocvičňou a administratívnymi priestormi. Od tohto času sa dnešný Kultúrny dom Andreja Hlinku pohybuje vo štvrtej dekáde svojej po-prestavbovej etapy života.
Hlinka však stavbou kultúrneho domu sledoval najmä................... (dokončenie príspevku v RH9/2024)
