ABONENTNÝ CYKLUS KDAH Hudba, tanec aj dráma sa stretá v jednoliatom súzvuku umeleckého výrazu. Štátna opera z Banskej Bystrice priniesla do Ružomberka komplexné dielo viac vrstveného predstavenia. Edith Piaf, francúzska šansoniérka, je známa v celom svete. Toto by však svedčilo len o jej popularite. Je však a najmä - legenda.
Život legendy spravidla nie je vľúdny. Takéto spoločenské a historické zaradenie je zriedkavé. Vzniká zvláštnym procesom akýchsi vnútorných síl umeleckého výrazu, ktorý sa spája s mimoriadne oslovujúcou jedinečnosťou. Formuje a dotvára osobnosť predstaviteľa, interpreta. Ten sa potom stáva zaujímavým, príťažlivým a žiadaným.
Život Edith je pretkávaný zmesou horkej žlče sklamaní, bolesti a bezbrehej túžby, s kvapkami sladkosti úspechu a uznania. Medzitým poloha lásky máva, hnaná vetrom osudu. Kde brať silu a pokiaľ zájsť. Azda každodenná otázka tejto krehkej ženy. A nekompromisné úlohy, ktoré predkladá život, treba plniť. A pokušenie, nájsť si úľavu v zakázanom ovocí, je až príliš blízke, aby sa mohlo stať neskôr verným. Prudká rieka života potom začne strhávať brehy.
Edith Piaf
Edith Piaf je bolesť, nárek, bieda a zúfalstvo v jednom. V jednom človeku, drobnej krehkej žene. Túži byť milovaná, a to ostatné sa len pridáva. S prívetivou bravúrou sa ju podarilo inscenačnému tímu Štátnej opery priblížiť takmer v podobe skutočnej existencie, prítomného bytia. Mimoriadne vhodný výber hereckého obsadenia, a tiež nápaditá réžia paralelných postáv. Mariana Mackurová ako Piaf na konci života a tanečnica Nina Ilievová, mladá Edith.
Non, je ne regrette rien
Nie, ničoho neľutujem! Známa piesňová skladba, samozrejme šansón. A tu už ružomberské publikum, v husto zaplnenej Veľkej dvorane, cíti, že je koniec predstavenia a prichádza jeho chvíľa. Tak, ako veľakrát predtým. Vie sa odovzdať a vie vzdať úctu. Jednoducho - buráca. Prichádzajú chvíle vďaky z očarenia prijatého umenia. Stovky ľudí v hľadisku v jednotnom potlesku, celkom inak, ako v nedávnych voľbách, tak na okraj. Je to zvláštne, že zjednotiť nás dokáže práve krása umenia. Lenže prichádza hlavná predstaviteľka Edith, Mariana Mackurová. Tu už publikum vstáva a potlesk sa stáva prudko búrlivým s výkrikmi uznania. A nechce prestať. Čo tak trochu privádza skúsenú kompániu účinkujúcich do miernych rozpakov, a tak nacvičenú „kľaňačku“ už pre rozvášnený Ružomberok x-týkrát opakujú.
Sentiment pour le rapport
Cit pre mieru je dôležitý. A tu by mohol autor tohto textu odbočiť a začať písať učebnicu-skriptá, napríklad Základy dramatickej tvorby (keby tomu viac rozumel, samozrejme). Kapitola by bola Miera proporcie dramatického diela. V tomto predstavení vyšla na chlp presne. Autorom - Dane Dinkovej a Branislavovi Kostkovi - to presne vyšlo, aj keď možno vysloviť pochybnosť, že to až tak dobre, a tak presne chceli. Ale, tým lepšie. Preto aj ten búrlivý potlesk ružomberského publika na záver. Vynikajúco narábali s divákom, držiac ho v prekvapení, napätí, v úžase a v postupe deja. Žiadne hluché miesto. A dávkovaný zážitok, v hereckom výraze, tanci a scénografii.
Páchateľ directeur
Keďže v úvode predstavenia vystúpil páchateľ inscenačných zážitkov pre ružomberskú kultúrnu verejnosť, riaditeľ KDAH Radek Zdráhal a pochválil Ružomberčanov za ich štedrý príklon ku potlesku - tu akoby jeden uťal. Cez predstavenie by mohlo počuť muchu lietať. A záujem a napätie krájať. Zvláštne, ako málo niekedy stačí. Zhrbená chradnúca žena, dramatický štich svetla, podmanivý príznačný hudobný refrén a ku tomu odvíjajúci sa životný príbeh. Piaf. Strata dcéry, bordel, ulica, renomované scény, hudobné nahrávky. A koloritom príbehu sú živé tanečné čísla so skvelými sólovými vrcholmi. Tak - s prižmúrením oka - toto asi ešte v Ružomberku nebolo. Ale, už asi nastal čas, že si bude teba zvykať.
Ambrasse moi
Pobozkaj ma! Plače v žalostnom náreku šansónu za stratou svojej lásky. Jej prekypujúca láska ku profesionálnemu majstrovi sveta v boxe v strednej váhe Marcelovi Cerdanovi stroskotáva na jeho leteckom nešťastí. Hynie v kristových rokoch, čo je vlastne na život celkom málo, veď koľkí majú v pohode aj dvojnásobok takých rokov. A aj ďalej si pokojne žijú. „Mala som vzťah s mnohými mužmi, ale milovala som len jedného...!“ Vyznáva sa sama v bilancii svojej lásky. Piaf sa dožila, so svojou ťažko namáhanou telesnou schránkou, len 48 rokov.
Chanson française
Francúzsky šansón je zvláštna hudobná forma, možno niečo medzi piesňou a operným recitatívom. To však nie je dôležité. Dôležité je, že zasahuje srdce a s ním celé podvedomie poslucháča. Už len tým, že Štátna opera siahla po rozhodnutí týmto smerom, mala hneď navrch. Šansón akosi záhadne priťahuje. Je v ňom príbeh na vlnách pocitov. Samozrejme, rytmus alebo skôr tlkot srdca. Spievaná próza zračiaca sa v poézii. Je toho viac a cez skutočný príbeh Vrabčiaka-Piaf sa stáva viacej blízkou, osobnou. A šansón v jej podaní je celkom iný, ako ostatné. Nezameniteľný a výrazný, primerane príkry a charakteristický.
La secret de la vie
Tajomstvo života je azda skryté v samotnom šansóne. A práve v tom, ktorý prináša Edith Piaf. Oslovuje najmä formou, pretože slovám mnohí nerozumejú, a to je aj dobre. Ťaží sa esencia podstaty. Zasahuje ani nie tak uši, ako srdce, vnútro. Má svoj rezonančný efekt, vyvolávajúci vnútornú odozvu. Primárnym komponentom je predovšetkým jej hlasové zafarbenie, vibrujúce drsným a zároveň zmierlivým akcentom s mierne plačlivou melodickou linkou. Ale v celkovom výraze znie rozhodné odhodlanie, sila i vzdor. A potom, v tomto predstavení, samotná herečka. Sprítomnila vzhľadom, výrazom a prejavom samotnú Edith Piaf, akoby ju diváci v živej podobe sledovali na javisku. Ružomberok nie je Paríž. Ale dotýkať sa horných poschodí umenia sa môže ako hociktoré omnoho väčšie mesto. A tak návštevníci kultúrnych podujatí (nielen tohto) určite tiež neľutujú, že mohli - už v uplynulej sezóne - zhliadnuť.
Aj pilotný abonentný cyklus našiel svoje opodstatnenie a záujem. Už je pripravená nová ponuka, štart je v septembri.
