Roman Kulich (nar. 1980) je známy slovenský autor, jeho tituly Požierač, Dr. Weiss, Prekliatie, Biela pani, Deväť krížov, či Krik nevinných zožali veľký úspech na slovenskom knižnom trhu. Písaniu sa venuje od šestnástich rokov a aj keď s rodinou žije v dedinke Podhorie pri Žiline, je rodákom z Ružomberka.
Mesto a okolie mu boli inšpiráciou jednej z jeho najúspešnejších kníh. Ako sa dostal na spisovateľskú dráhu, aký najnovší literárny počin pripravuje, či sleduje dianie v Ružomberku a aký má vzťah k rodnému mestu, boli len niektoré z otázok, ktoré sme tejto výraznej osobnosti slovenskej spisovateľskej scény položili.
Na úvod vás poprosíme o niekoľko viet o sebe. Kde momentálne žijete, čomu sa popri literárnej tvorbe venujete?
„Narodil som sa v Ružomberku, odkiaľ sme sa odsťahovali, keď som mal približne dva roky, takže si toho veľa nepamätám. Rodičia odišli práve do Žiliny, kde som v podstate vyrástol. V Žiline som vyštudoval odbor kuchár s maturitou, keďže sme mali už rozbehnutý rodinný gastro podnik, ktorý však bohužiaľ nedávno skončil svoju púť. Neskôr som vyštudoval Akadémiu vzdelávania, odbor malé s stredné podnikanie. Momentálne pracujem vo firme Dallmayr. Aktuálne žijeme s rodinou v Podhorí, čo je dedinka približne 10 km od Žiliny, takže si svojím spôsobom užívame dva spôsoby života - vidiecky, aj mestský.“
Kedy ste sa vydali na literárnu dráhu? Čo bolo podnetom, že ste sa vybrali do týchto vôd?
„Písať, alebo čarbať nejaké príbehy som si začal do neveľkého zošita už ako malý chalan, boli to väčšinou príbehy o dobrých indiánoch a zlých kovbojoch. Vtedy to letelo. Neskôr sme skúsili s bratom čosi väčšie, viac krimi, ale v polovici sme skončili, a napokon som začal písať krátke poviedky úplne sám. Boli to skôr hororové poviedky, žáner, ktorý ma vtedy fascinoval. Písať ma začalo baviť hlavne kvôli knihám od Karla Maya, neskôr Stephena Kinga, či Michaela Crichtona. Chcel som čosi podobné stvoriť, nejaký fascinujúci príbeh, niečo, čo by dakoho iného uhranulo, ako knihy od týchto spisovateľov práve mňa.“
Pristavme sa pri vašom najnovšom tvorivom počine. O akú knihu ide a ako dlho vám trvalo napísanie tejto knihy?
„Najnovšia kniha, ktorá mi vyšla, je Deväť krížov. Knihu som písal dlhšie, ako to bolo bežné predtým. Hlavne preto, že išlo o prelínanie súčasného a historického kontextu a predovšetkým historická časť mi dala viac zabrať, musel som sa radiť s kompetentnejšími a všetko viackrát kontrolovať. Je to príbeh o svadbe, ktorá sa stala v minulosti na Morave neďaleko Brna. Ohrdnutý snúbenec spolu s komplicom napadol svadobný sprievod jeho bývalej lásky, ktorá naňho počas jeho absencie mala počkať a chystať sa na ich sobáš, no trochu naňho zanevrela. On to, samozrejme, nezniesol a spolu s komplicom napadli svadobný sprievod, pričom zabili nového ženícha aj nevestu a žiaľom zošalený snúbenec napokon aj seba. Deväť mŕtvych a deväť krížov, ktoré doteraz reálne stoja blízko diaľnice z Brna do Prahy, pri Hlubokom ešte stále potichu rozprávajú tento tragický príbeh okoloidúcim. No a vraj sa v blízkom okolí dejú tragické nehody, za ktoré môže duch akejsi bielej nevesty, ktorá tu stále hľadá vytúžený pokoj.“
Nuž veru silný príbeh. Kde ešte inde čerpáte inšpiráciu pre vaše diela?
„Inšpiráciu čerpám celkovo v živote, v hocakých situáciách, kde vám niečo napadne alebo sa čosi prihodí, a to môže rýchlo vzkriesiť zárodok novej knihy. Ďalej sú to knihy, články, filmy, seriály. Je toho naozaj veľa, kde sa môže nejaká inšpirácia zrodiť.“
Píšete knihy popri zamestnaní alebo sa v čase písania nevenujete niečomu inému? Ako je vaším písaním „zasiahnutá“ rodina?
„Píšem väčšinou poobede, keď prídem z práce, alebo cez víkendy, no a podľa toho, aký som akurátne unavený, napíšem toľko a toľko strán. Rodina tým až tak zasiahnutá nie je. Keď tvorím, zabuchnem sa v nejakej izbe, musím mať pokoj a nevyleziem, pokiaľ niečo nenapíšem. Ale zvyčajne to až tak dlho netrvá. Už máme akúsi zaužívanú rutinu, ako to u nás funguje. Uvidíme, ako to pôjde ďalej.“
Ktorú vašu knihu považujete zatiaľ za najvydarenejšiu?
„Najvydarenejšia je podľa mňa Biela pani. Príbeh ma sám o sebe fascinoval, možno preto sa mi písal aj lepšie, viac ma bavil. Je to veľmi silný príbeh o dievčatku, ktoré bojovalo samotné v horách s nepriazňou počasia, so snehom, vetrom, mrazom len preto, aby sa živé dostalo zo školy domov. Cez telefón jej pomáhala žilinská záchranárka, pričom ku nej šikovne naviedla obecných záchranárov z Korne na Kysuciach, kde sa kniha celá odohráva. Je to veľmi pekný príbeh o sile človeka o ľudskosti, samozrejme o rozmanitosti divých živlov, ale aj o tajomne kysuckých hôr, ktoré som už do príbehu vložil ja.“
V rodnom liste máte napísaný Ružomberok. Máte vzťah k tomuto mestu, sledujete dianie v ňom, navštevujete ho?
„Naposledy som bol v Ružomberku na pohrebe babky, takže to nebola najradostnejšia udalosť, ale áno, chodievame do Ružomberka. Nie už tak často, ako kedysi, ale snažím sa. Mám tu rodinu, aj kamarátov. Situáciu v meste sledujem skôr vzdialene, alebo sprostredkovane, od známych. Mám už len všeobecnejší prehľad. Ale vždy sa do Ružomberka rád vraciam, už len ten cveng liptovského nárečia je na nezaplatenie (úsmev).“
Je mesto Ružomberok a okolie pre vás inšpiráciou pri písaní kníh?
„Ale áno. Dej knihy Prekliatie sa takmer celý odohrával v Ružomberku, vo Vlkolínci a neďalekých horách, takže táto kniha bola veľmi inšpirovaná okolím mesta. Ale hlavne Vlkolíncom. Dedinka aj príroda okolo nej je úžasná.“
Sledujete nejakým spôsobom tvorbu ďalšieho úspešného ružomberského autora Jozefa Kariku?
„Pravdaže, čítal som od neho aj nejaké knihy. Jožo Karika je fenomén a výborný spisovateľ, od ktorého sa mám stále čo učiť. Jeho knihy už boli aj sfilmované. Myslím si, že je u nás jedným z najúspešnejších. Keby som niečo také dokázal aj ja, budem ujúkať od radosti (úsmev).“
Prelaďme na tému hobby a voľný čas...
„Vo voľnom čase sa venujem rodine, kedysi som dosť športoval, chodil na turistiku, no po zranení chodidiel som si musel dať zatiaľ pauzu. Čítam, trochu cvičím, sledujem filmy, seriály. Ak sa dá, rád cestujem a spoznávam nové lokality. Akonáhle si vyliečim nohy, pôjdem zasa do hôr. Tam sa človek veľmi dobre vyventiluje.“
Pripravujete nejakú novú knihu? Na čo sa v nej môžu čitatelia tešiť?
„Práve dokončujem knihu Nočnica. Je to stará slovanská bytosť, ktorá chodila otravovať v noci hlavne malé nevinné deti. Priľahla ich a paralyzovala, nedala im chúdencom spať a robila ešte horšie veci, tie však nechcem zatiaľ konkretizovať. Príbeh som opäť sčasti zasadil do reálnej udalosti, ktorá sa udiala v Tatrách, kde sa vybrala na výlet typická slovenská rodinka, no, ako to už býva, všetko sa napokon akosi zvrhlo. Text ešte opravujem, škrtám, dokončujem. Dúfam, že z toho nakoniec bude fajn čítanie.“
Je ťažké presadiť sa v žánroch, ktorým sa venujete, na súčasnej slovenskej scéne?
„Možno áno, možno nie. Samozrejme, veľa záleží od toho, ako človek píše, ako sa mu kniha vydarí, aké nápady má pri tvorbe kostry príbehu. Ale myslím si, že podobný žáner, ako píšem ja, je všeobecne čitateľsky vďačný. Hlavné je, ako sa s tým autorsky popasujem, čo v tom svojom literárnom hrnci navarím a nakoniec ľuďom predostriem. Pevne verím, že im to bude chutiť stále viac.“
