(čítanie+) Akosi prirodzene sa šťastie stalo súčasťou života človeka. Kráča popri ňom. Raz ho vidno viac, inokedy o sebe dlho nedá znať. Vie sa aj usmiať, v takej chvíli je zvlášť vítané. A mení podobu. Raz vyzerá ako úspech pri štúdiu, v škole, inokedy je v športovom výsledku. Vtedy sa hovorí aj o poriadnej dávke šťastia. Zvlášť poteší, ak nadobudne podobu výhry v lotérii.
Neraz závisí práve na šťastí, ako sa bude osud človeka ďalej vyvíjať. Alebo, či bude život vôbec pokračovať.
Vojna a Židia
Nešťastným obdobím je všeobecne vojna. Nakoniec, denne sme svedkami správ z vojnových konfliktov. 2. svetová vojna mala ešte jednu zvlášť nešťastnú „pridanú hodnotu“ navyše. Bol to nacistický zámer zlikvidovať, vyhladiť židovskú rasu. Absurdná predstava, zvrhlá myšlienka, však nabrala svoj proces uskutočňovania. Zasiahol aj Slovensko, ktoré v spojení s Nemeckom, pristúpilo k transportom Židov do vyhladzovacích táborov. K „riešeniu židovskej otázky“, ako sa zvyklo hovoriť, predchádzalo vydanie nariadenia slovenskej vlády 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, nazývané aj Židovský kódex.
Výrazne obmedzoval osobné, občianske, spoločenské a náboženské práva Židov. Napríkad verejné označovanie, vylúčenie zo škôl, nútená práca, či vyvlastnenie synagóg štátom. Protesty Vatikánu a rímskokatolíckej cirkvi proti prijatiu tohto nariadenia boli ignorované. Arizačný zákon bol prijatý už skôr.
Pamätný deň
Pondelok 9. septembra 2024 bol v ružomberskej synagóge pripomienkou práve tohto dňa. Podujatie, s klavírnou hudbou v podaní Stefky Palovičovej, bolo aj odkazom na množstvo mien, zo zoznamov odvlečených. Prečítané boli v pietnej spomienke. Predseda Konferencie biskupov Slovenska Bernard Bober v Pamätný deň obetiam holokaustu vyzval veriacich, aby nezabudli na utrpenie a smrť nevinných, ktorí počas druhej svetovej vojny doplatili na lži a zneužitie moci. „Nenávisť a násilie sa nesmie nikdy ospravedlňovať,“ uviedol košický arcibiskup metropolita.
Odmietnutie a represie
Vo všetkých kostoloch na Slovensku bol 21. marca 1943 čítaný pastiersky list rímskokatolíckych biskupov, ktorý bol prvým skutočným verejným protestom proti diskriminácii Židov, trojročnému spôsobu riešenia židovskej otázky a proti deportáciám. Ako prvý legálny protest sa zastával židovskej pospolitosti ako takej, a nielen konvertitov (tzv. „židokatolíkov” - Židov, ktorí konvertovali na katolícku vieru).
Okupácia Slovenska nemeckou armádou po Slovenskom národnom povstaní v roku 1944 zostrila represie voči Židom a obnovili sa transporty, tentoraz organizované Nemcami. V Ružomberku došlo k hanebnému precedensu, keď v rámci povstaleckej vášne boli popravení civilní obyvatelia mesta nemeckej národnosti alebo len nositelia takého priezviska. To na nálade nemeckých okupantov určite nepridalo.
Tomáš Munk a rodina Sídlo gestapa bolo v Ružomberku vedľa dnešnej budovy polície na Námestí slobody. Práve sem - za nešťastnej okolnosti - sa dostala (idúc mestom) Gizela Munková. Židokatolícka rodina riaditeľa papierne Františka Munka sa celá ocitla pred koncom roka v nacistickom zajatí. Nikto neprežil, aj keď všetci už oveľa skôr konvertovali na katolícku vieru.
Práve tohto roku uplynulo 100 rokov od narodenia vtedajšieho jezuitského seminaristu Tomáša Munka. Spolu s otcom Františkom zahynul krátko pred koncom vojny pri pochode smrti, len krátko pred koncom vojny. Obaja sú v stále živom procese blahorečenia. Najmladší z rodiny Juraj bol talentovaný klavírista. Stopa po ňom sa stratila, zrejme zahynul spolu s matkou. Nemali štastie, keď všetci zahynuli.
Thomas Buergenthal a rodina
Krásne až romantické šťastie s úplnou drzosťou môže byť pretrhnuté mocenskými záujmami. Príkladov bolo a ešte aj stále je mnoho. Všetko mohlo byť inak, keby do života šťastného manželského páru v Ľubochni a ich syna Thomasa, nezasiahli zlovestné sily nových politických štruktúr. Boli nútení opustiť Ľubochňu a zápasiť o holé životy.
Volali ho Tommy
Vyhladzovací tábor určite nie je miesto na detské huncútstva. Je miestom - verme, že bol miestom - kde boj o prežitie je programom každej ďalšej minúty. A slabé dieťa len ťažko môže čeliť takému život ohrozujúcemu náporu.
Thomas Buergenthal mal šťastie, že otec mu bol aj v takých podmienkach stále naporúdzi. Práve túto súvislosť vo svojich pamätiach, ktoré vyšli v preklade knižne, s titulom Bez štěstí nepřežiješ (Nakladatelství JOTA), oceňuje najviac. Najmä rozvahu svojho otca, ktorý - až do chvíle, keď ich rozdelili - ho vedel usmerňovať. Otec neprežil finálnu fázu likvidácií pred koncom vojny. Thomas sa dostal s rodičmi po rôznych pobytoch v getách v Poľsku do koncentračného tábora v Osvienčime.
Narodil sa židovským rodičom v Ľubochni, kde jeho otec, Mundek Buergenthal, vlastnil hotel Godal. Stál na mieste dnešnej materskej škôlky, neďaleko obecného úradu. Hotel im (ako Židom) pri stupňujúcom sa útlaku vyvlastnili a neskoršie roky prežívala rodina v Žiline, kde ich prichýlili známi. Neskôr prešli do Poľska, v nádeji, že odtiaľ by mohli prejsť do Veľkej Británie. Prepadnutie Poľska nemeckou armádou 1. septembra 1944 zmarilo všetky plány, keď už rodina sedela vo vlaku s udelenými vízami.
Len ťažko nám je vcítiť sa do situácie, čo musí také desaťročné dieťa (ako bol Thomas) prežívať, keď sa denne musí pozerať sa kruté zaobchádzanie a stále hľadieť do očí smrti. To všetko za príšerných hygienických podmienok, v zime a neustálom hlade. Deti likvidovali nacisti, spolu s chorými a nevládnymi, ako prvé.
„Ani sme si nemohli povedať dovidenia, pretože esesáci na nás stále kričali, tĺkli a kopali do každého... Mal som príliš veľký strach na to, aby som plakal alebo matke zamával, a zostal som len stáť pri svojom otcovi.” Spomenul na rozdelenie od matky Gerdy.
Thomas prejavil neuveriteľnú odolnosť a životaschopnosť. Sám sa prihlásil veliteľovi, že je schopný pracovať. Robil poslíka, zbieral smeti, odpadky.
Posledné sily Likvidácia osvienčimského lágru pred postupujúcimi armádami prišla pred koncom januára roku 1945. Vtedy musel Tommy zdolať viacero prekážok pochodu smrti, kde sa umieralo takmer neustále. Prebehnúť futbalové ihrisko sa mu podarilo v trojici s pomocou kamarátov, keď sa držali za ruky, aby to dokázali. Bola to podmienka a limit selekcie. Všetkých slabých nacisti priebežne strieľali.
Niekoľkodňová jazda zimnou krajinou v otvorenom železničnom vozni bola ďalšia previerka odolnosti. Omrzliny na nohách si vyžiadali amputáciu niekoľkých prstov. Thomas Buergenthal bol najmladším človekom, ktorý prežil vyhladzovací tábor.
Rodák z Ľubochne
Aspoň nadýchnuť sa atmosféry miesta, navštívil Thomas Buergenthal svoje rodisko Ľubochňu v 90. rokoch. Aj keď si len ťažko mohol vyvolať konkrétne spomienky, kde prežíval s rodičmi šťastné detstvo. Ich dom už tam nestál. Vážil si toho, že to vyšlo na jeho narodeniny 11. mája. Predsa mu utkvelo, že ako dieťa tu robil svojej matke tlmočníka pri nákupoch, keďže hovorila len po nemecky. Podľa toho v pamätiach usudzuje, že musel vedieť aj slovensky. Poľský jazyk mal prirodzene osvojený aj vzhľadom na dlhodobý pobyt v tej krajine. Ako osirelé dieťa si ho priateľsky adoptovala poľská armáda, s ktorou mohol tiahnuť na Berlín. Sám sa označoval za armádneho maskota, keď mu dali ušiť aj uniformu s hodnosťou desiatnika a osobnou zbraňou. Práve v takom období ho využívali tiež ako tlmočníka pre nemčinu.
Thomas v USA
Po pobyte v poľskom sirotinci (viac ako dva roky) sa opäť stretol - zásluhou šťastných okolností - s milovanou matkou, ktorá prežila holokaust. Svoje vysokoškolské štúdiá, ako aj ďalší život, spojil s Amerikou. Vyštudoval právo a stal sa erudovaným odborníkom. Publikoval odbornú literatúru, vyučoval, prednášal, organizoval.
Pre alarmujúce momenty, ktoré navždy zmenili a ovplyvnili jeho životné postoje, sa Thomas Buergenthal angažoval v oblasti ľudských práv. Túto aktivitu zobral ako jeho celoživotné poslanie. Na návrh vlády Spojených štátov sa stal sudcom Medzinárodného súdneho dvora. Je to hlavná súdna inštitúcia OSN. A zároveň najvyššia pocta, o ktorú môže medzinárodný sudca usilovať.
Okrem toho sa stal držiteľom mnohých štátnych ocenení a odborných uznaní. Posudzoval genocídy v Strednej Amerike, najmä v Salvadore, konflikt v Juhoslávii a mnoho iných. Pracoval pre UNESCO a ďalšie ľudskoprávne organizácie. Svoje publikované spomienky píše Thomas Buergenthal vecne, takmer odosobnene, bez nejakej vloženej nenávisti, či hnevu. Utrpenie, ktoré opísal v knihe, mu pomohlo „byť lepším právnikom v oblasti ľudských práv, už len preto, že nielen intelektuálne, ale aj emocionálne pochopil, čo je to byť obeťou porušovania ľudských práv...“
Tommy sa vracia
V stredu 18. septembra 2024 sa Thomas Buergenthal symbolicky zase vrátil do rodnej Ľubochne, miesta svojho detstva. V slávnostnej spomienke mu bola na budove obecného úradu odhalená pamätná tabuľa. Zomrel minulý rok 29. mája v americkom meste Miami.
Pri tej príležitosti starosta obce Peter Dávidík v príhovore predstavil aj Ľubochňu, ako obec s bohatou históriou a viacerými možnosťami. Zdôraznil, že odsúhlasenie umiestniť pamätnú tabuľu pre Thomasa Buergenthala bolo jednohlasne prijaté obecným zastupiteľstvom.
"Thomas Buergenthal pochopil, že musí vystúpiť z kruhu nenávisti, keď sa ho zmocnil pocit zúfalstva po vojne, pri pohľade na spokojne sa prechádzajúce nemecké obyvateľstvo po ulici, akoby ani neniesli ťarchu minulosti," povedal Dano Brossmann, ktorý bol aj iniciátorom a spoluorganizátorom spomienkového aktu. Obec Ľuchochňa udelila pre Thomasa Buergenthala čestné občianstvo in memoriam.
Podujatia sa zúčastnili aj...........
(dokončenie článku v RH18/2024)
