Hoci som mal len jedenásť rokov, novembrové udalosti roku 1989 som si všimol. Celkom intenzívne. Môžem dokonca povedať, že na ne nikdy nezabudnem.
Vtedy sa u nás v dome na Satelitoch maľovalo. Pamätám si, ako boli v obývačke aj kuchyni po zemi len rozprestreté noviny, aby sa nezašpinila podlaha. V strede miestnosti na drevenej debničke bol položený malé televízor, kde rodičia s napätím a nádejou v tvárach sledovali, čo sa v štáte deje.
Na ich pohľady si spomínam dodnes. Neviem presne, o čom sa rozprávali, ale to napätie, ako to celé skončí, sa dalo krájať. Tušil som, že sa vtedy deje niečo prevratné, dôležité. A nemýlil som sa.
A čo nám teda nežná revolúcia 1989 priniesla? Rozhodne veľa dobrého. Možnosť cestovať bez strachu a obmedzení kdekoľvek po svete, možnosť študovať nielen doma, ale aj v zahraničí. Slobodu vyjadrovania, ale aj vierovyznania, chodiť do kostola sa už nik nemusel báť.
Štátna bezpečnosť už nepozývala obyčajných ľudí na výsluchy, nehrozila im stratou zamestnania, ak nebudú „spolupracovať“. Získali sme slobodu...
Ako všetko v živote, ani toto však nemá len jednu, ružovú stránku. Je tu aj temnejší pohľad na novembrové udalosti roku 1989.
Z môjho pohľadu bolo najväčšou chybou, že sme nedokázali odstaviť od moci a verejných funkcií všetkých, ktorí (s radosťou a presvedčením) slúžili komunistom a vtedajšiemu režimu.
Mnohým z nich totiž stačilo len „prezliecť kabáty“, v okamihu zabudli, čo bolo, čo robili dovtedy. Začali písať novú kapitolu svojich životov, bez problémov sa adaptovali na „nový režim“ a pchali sa do funkcií.
Nielen vo vedení našej krajiny, ale aj v Ružomberku bolo (a je?) takých ľudí viacero. Bohužiaľ...
